Casus belli

(Ne)diplomatická výmena názorov s našim východným susedom ukázala schopnosti slovenskej diplomacie. V hokejovej terminológii môžeme hovoriť o porážke na nulu. Vyjadrenie nášho premiéra, že ponúkol Rusom za vakcínu Podkarpatskú Rus zdvihlo žlč ukrajinskému ministrovi a vyžiadal si od nás diplomatickou nótou ospravedlnenie. Na „bububu“ jeho kolega hneď zrazil opätky a ospravedlnenie pridal aj premiér.

Ak zoberieme do úvahy, že súčasný prezident Ukrajiny je pôvodne úspešný komik, reakcia na premiérov nevhodný žart bola zo strany nášho suseda rovnako nevhodná a neprimeraná ako aj naša odpoveď na ňu. Prinajmenšom z pohľadu nášho postoja ku krajine, ktorú sme po prevrate podporovali vo všetkom. Bez toho, aby sme sa lepšie prizreli kto, akým spôsobom a akými prostriedkami prišiel k moci. Umožnili sme im reverz plynu (na úkor vzťahov s Ruskou federáciou), jednoznačne sa postavili na ich stranu v otázke krymského referenda, zavreli oči na upálenie a vraždy demonštrantov v Odese, rozpútanie občianskej vojny na východe, ktorá si vyžiadalo tisícky obetí. Naopak, otvorili sme im naše trhy, vrátane pracovného. Podporili sme všetky sankcie voči Ruskej federácii, ktoré žiadali od Bruselu naši východný susedia. Ani nás nenapadlo zamyslieť, komu prospejú. Nám určite nepomohli.

Opäť sme sa nepoučili z minulosti, nezamysleli sme sa, koho máme za suseda, komu pomáhame realizovať jeho zámery.

Podkarpatská Rus je etnicky, kultúrne i jazykovo svojbytný, kúzelný región Európy. Historicky nemal veľa spoločného s územným útvarom, ktorý sa nazýva Ukrajinou. Pôvodná súčasť Kyjevskej Rusi od 12. storočia patrila k Uhorskej korune. Krátke obdobie spoločného života v prvej Československej republike (1920-1938) sa skončilo Mníchovským diktátom. Slovenská „farská“ republika prišla o Podkarpatskú Rus po Viedenskej arbitráži. Celý koláč Zakarpatskej Ukrajiny, vrátane „nášho“ kúska si podelili „dwa bratanki“ Poliaci s Maďarmi. Ale nie na dlho. Uncle Joe (Stalin) celú oblasť vrátil po vojne Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Ale to ešte nebol koniec. Niekoľko rokov po vojne vyčíňali v oblasti Karpát, na juhovýchode Poľska a severovýchodného Slovenska ozbrojené bandy UPA, Banderovci. Za sebou nechávali krvavú stopu. Obzvlášť sa zameriavali na židovské obyvateľstvo a na „komisárov.“ Ich pôsobenie na našom území podrobne a pútavo opísal Bohuš Chňoupek, náš diplomat s veľkým D. Na našom území skončil boj s boľševizmom jeden z najobávanejších banderovských hrdlorezov pod krycím menom Burlak (Szczygielski). Došiel až na Kysuce.

Keď prezidentka Slovenskej republiky vykonala štátnu návštevu Ukrajiny a stála vedľa svojho o štyri roky mladšieho kolegu pred zástavou súčasnej Ukrajiny a počula bojový pozdrav „Sláva Ukraini“ uvedomila si, že tento pozdrav používali aj jednotky SS Galizien, ktoré sa podieľali na vojenskom potlačení Slovenského národného povstania?

Charakteristickú reakciu na diplomatickú búrku v pohári demonštroval aj známy slovenský „analytik rusínskej národnosti“, ktorý sa vehementne postavil na stranu ukrajinského ministerstva. Tak mi napadlo, či vie náš expert, ako sa dodržiavajú práva národnostných menšín u našich východných susedov, obzvlášť Rusínov. Čo si myslí o tom, že nedávno prezident zakázal tri vedúce opozičné televízne kanály, že uvalil sankcie na vedúce osobnosti parlamentnej opozície v Ukrajine? Čo si o tom, v konečnom dôsledku, myslí naša diplomacia, pani prezidentka?