Casus belli

Plynie už druhý rok, čo píšem román o tom, ako sa obloha nad Starým kontinentom zaťahuje ťažkým mrakom novej vojny. Nie je to ľahká práca, i keď mi to „uľahčujú“ správy o tom, čo sa deje naokolo. Raz ďaleko, raz blízko. Akoby sme boli znudení z toho, že sme už celé tri generácie nezažili skutočnú vojnu. Poznáme ju len z televízneho spravodajstva. Ešte nedávno na Balkáne umierali ľudia od bômb, ktoré zhadzovali lietadlá severoatlantickej aliancie. Hoci sme v tej dobe ešte neboli jej členmi, na tisícoch obetí nesieme vinu aj my. Veď sme poskytli svoj vzdušný priestor lietadlám, ktoré leteli zabíjať aj nevinných.

Je pravda, že sa nás nikto neopýtal, či chceme vstúpiť do vojenského bloku, ktorý vedie vojny všade tam, kde si zaumieni. V Líbyi, kedysi kvitnúcej a prosperujúcej severoafrickej krajine, v Sýrii, kde medzi inými žijú aj potomkovia národa, ktorý hovorí jazykom Ježiša. Možno väčšina z nás ani nevie, že máme priamy podiel na nekonečných krvavých vojnách v Iraku (tam už počet obetí podľa niektorých údajov presiahol milión), na vojenskom dobrodružstve v Afganistane.

Za vojnu nepovažujeme ani ozbrojený konflikt na susednej Ukrajine. Prijali sme goebelsovsky opakovanú lož o „proruských separatistoch“ a nevšimli si, že nacistické zástavy a symboly „ozdobujú“ uniformy vojakov, ktorí proti nim bojujú.

Vojna, ktorá visí nad našimi hlavami, sa odvíja podobne ako v 30. rokoch minulého storočia, od prekrúcania histórie. Od výchovy nového pokolenia v nenávisti k nepriateľovi. Cieľ nie je vybraný náhodne. Je to odveký nepriateľ staručkej, unavenej a skorumpovanej Európy: Rusko. Nie je tiež náhodné, že útok na pravdu o II. svetovej vojne sa začal v Británii už roku 1991. Anglický historik A. Bulock šokoval odbornú verejnosť knihou, v ktorej porovnával Hitlera so Stalinom. Vyše tisíc stranový „elaborát“ však oslovil len malý okruh odborníkov. Možno si niekto položil otázku, prečo autor nepridal do porovnania aj Churchilla, Roosevelta?

Širokej verejnosti podsunuli senzáciu z iného pera: od ruského špióna, ktorý ušiel na Západ. Zradil svoju krajinu a novým pánom „predal“ supertajné informácie, ktoré zverejnil pod pseudonymom Suvorov. Na rozdiel od Bulocka, ktorý akademicky porovnával dvoch aktérov pred vojnou i počas nej, Suvorov (Rezun) šokoval tvrdením, že Hitler nenapadol na Sovietsky zväz, ale naopak: Sovieti sa chystali napadnúť na III. ríšu a Hitler sa musel brániť protiútokom.

Pre nás to bol ozajstný šok i preto, že sme vyrastali v dobe, keď sa nik ani len nezamýšľal nad tým, kto je agresor a kto obeť, kto nás okupoval a kto oslobodil. Lenže prišla Perestrojka a všetci sa predháňali, kto viac pošpiní vlastnú históriu. Zo socializmu sa stala totalita, zo súdruhov staré štruktúry. Po novembri 1989 sa z nás všetkých stali disidenti voči vlastnej krajine, hanbili sme sa za vlastnú históriu, za to, že nie sme ako oni. Hanbili sme sa za Slovenské národné povstanie, za hnutie odporu voči nacizmu a domácemu klérofašizmu. Do tohto vyprázdneného priestoru prenikli myšlienky Bulocka, Suvorova a iných autorov bestselerov. Na policiach našich kníhkupectiev sa objavili desiatky ilustrovaných kníh o jednotkách wehrmachtu a waffenSS, memoáre nacistických vojvodcov. Tých istých, ktorý znásilnili skoro celú Európu.

Niekde na konci „obieľovania hnedého moru“ bol román a následne film podľa predlohy od T. Vermesa Er Ist Wieder Da! (Už je tu zas). Hlavnou postavou je sám vodca, znovuzrodený v súčasnom Nemecku. V čase, keď lámal v kinách rekordy, stihol štrasburský europarlament prijať deklaráciu o totalitných režimoch, kde priamo prirovnal Hitlera so Stalinom, nacizmus s komunizmom. A v následnej, o začiatku II. svetovej vojny, dokonca obvinil Sovietsky zväz zo spoluzodpovednosti za jej rozpútanie.

Netrvalo viac ako dve generácie po vojne a obraz agresora a obete sa zrkadlovo obrátil. Veľkú úlohu v tom, okrem Britov, zohralo aj Poľsko a pobaltské národy. Kým Poliaci utrpeli vo vojne od agresora, III. ríše, obrovské ľudské straty, Lotyši, Estónci a Litovci vystupovali vo vojne ako Hitlerovi spojenci. Z ich pohľadu bol agresorom Sovietsky zväz, a k tomu ešte dvojnásobný. V 1939 roku, keď ich okupoval a 1944 opäť, keď na ich území porazil vojská III. ríše.

Osud Poľska, podobne ako Československa (spoločného štátu i samostatných republík) počas II. svetovej vojny, tiež nie je taký jednoznačný, akoby sa zdalo. Poľsko sa za posledné desaťročia v tejto otázke vyhranilo najmä voči Rusku. Ako jeden z hlavných iniciátorov spomenutých štrasburských deklarácii považuje Sovietsky zväz jednoznačne za agresora. Tvrdí, že zmluva medzi ZSSR a III. ríšou, známa ako pakt Molotov-Ribbentrop, bol fakticky dohodou o delení jeho územia. Skromne však mlčí o tom, že Poľsko bolo medzi prvými, kto takúto dohodu podpísal s nacistami (1934) a priamo z nej profitoval obsadením časti územia ČSR (tešínkej oblasti, slovenských obcí na Orave a na Spiši).

Sovieti sledovali v spomínanej zmluve predovšetkým svoje zájmy, vyplývajúce z nespravodlivosti Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá pripravila Rusko o územia, im patrili do I. svetovej vojny. Navyše potrebovali získať čas, aby sa mohli pripraviť na novú vojnu so silným nepriateľom. V čase, keď podpisovali zmluvu s III. ríšou, ešte nevedeli, s kým vlastne budú bojovať, keďže protihitlerovský pakt s Britániou a Francúzskom sa nepodarilo ani len priblížiť.

Tvrdenie Poľska, že sa týmto paktom začala druhá svetová vojna, ktoré nanútili európskej spoločnosti, sa zakladá skôr na vrodenej a dlhodobo vyživovanej nenávisti k východnému susedovi ako na reálnych faktoch. Vieme, že keď napadli jednotky hitlerovskej armády Poľsko 1.septembra 1939, jediným spoluúčastníkom boli vojská Slovenskej armády, divízia Bernolák. Sovietske vojská (RKKA) vošli na územie Poľska až na tretí týždeň, keď už bola Poľská armáda fakticky porazená, vláda ušla aj so zlatým pokladom do exilu. Posledný príkaz, ktorý vydalo vojenské velenie bolo, aby nekládli odpor RKKA.

V Poľsko-Sovietskych vzťahoch počas vojny vystupujú ešte dva uzlové body: poprava poľských vojakov v Katyni a údajné odmietnutie vojenskej pomoci Varšavskému povstaniu. Necháme si túto časť na osobitný rozhovor. Vráťme sa radšej k predvojnovému ČSR. Pokiaľ ide o Mníchovskú dohodu (v našom ponímaní diktát, či zradu) z jesene 1938, neobjavili sa v období „vraždenia pravdy“ nijaké nové skutočnosti, či spory. Čo sa však výrazne zmenilo vo vnímaní tejto kľúčovej epizódy druhej svetovej vojny, tak jej zásadné hodnotenie. Západní historici a politici znižujú jej význam a snažia sa na ňu zabudnúť. Nie je to jediná podobná dohoda medzi Britániou, Francúzskom a III. ríšou, ktorá sa úmyselne zametá pod koberec. Mám na mysli konferenciu o tzv. židovskej otázke v Eviane, kde sa cynicky rozhodlo o osude židovskej populácie v Európe ešte skôr, ako ju začali „riešiť“ v Nemecku.

Faktom ostáva, že jedinou krajinou, ktorá odmietla dohodu Anglicka, Francúzska, Talianska s Nemeckom o osude Československa, bolo Sovietsky zväz. Slovom i činom. Sovieti nám boli pripravení pomôcť aj vojensky, dokonca i bez účasti Francúzska, ktoré bolo jedným z garantov. Dve skutočnosti, ktoré nezáviseli od ZSSR, zabránili naplniť tento prísľub: prezident Beneš odmietol bojovať bez Francúzov a podriadil sa diktátu. Poľsko nedovolilo presun jednotiek RKKA cez svoje územie, ani prelet lietadiel ich vzdušným priestorom. Sovietsky zväz nemal vtedy hranice s ČSR.

Prikláňam sa k názoru, že II. svetová vojna sa začala v Mníchove na jeseň 1938. Ďalej sa udalosti vyvíjali nezvratne smerom ku celoeurópskemu vojnovému konfliktu. Keďže vieme, kto stál za mníchovským diktátom a aké boli motívy ich konania, je mi nad slnko jasné, prečo sa musela práve teraz zmeniť od základov pravda o doposiaľ najstrašnejšej vojne. Začínam chápať kto a ako „zavraždil pravdu“ a nahradil ju falošnou napodobeninou.

Hrdinovia môjho nové románu, nad ktorým teraz pracujem, sú účastníkmi tohto, často dramatického zápasu. Aj keď častejšie prehrávajú, ako víťazia, snažia sa pochopiť predovšetkým motiváciu účinkujúcich. Hľadajú príčinu, prečo sa nechceme pozrieť pravde do očí. Čo sa musí stať, aby sme pochopili, že keď odbije dvanásta, bude už neskoro?