Casus belli

Do Ženevy sa veľmoci schádzajú vždy keď prihára. Keď sa v kotli kriticky zvyšuje tlak a výbuch sa zdá byť neodvratný. Prvý raz sa tu zišla štvorka ( ZSSR, USA, Veľká Británia a Francúzsko) v lete 1955, len dva roky po smrti J. Stalina. Stretnutie po desiatich rokoch po skončení vojny s fašizmom v Európe, poznamenala Studená vojna. Iniciátorom nebol nikto iný ako W. Churchill, duchovný otec a vodca nového ťaženie na Východ. K termínu konania konferencie v Paláci národov však už opäť nebol premiérom. Nahradil ho A. Eden, ale jeho úloha bola ohraničená politickou váhou, podobne ak jeho francúzskeho kolegu E. Faureho. Súboju dvoch titanov, N. Chruščova a D. Eisenhowera sa len dôležito prizerali.

Jediným výsledkom prvej schôdzky, okrem oficiálnych fotografií a nádej vzbudzujúcich vyhlásení, bolo pochopenie, že mocnosti sa od seba vzdialili natoľko, že sa nevedia dohodnúť na ničom konkrétnom. Nasledovalo meranie síl: lety U-2 nad územím ZSSR, budovanie jadrového potenciálu, karibská kríza a reťaz menších a väčších lokálnych vojen na Blízkom východe, v juhovýchodnej Ázii, v Afganistane.

Duch Ženevy sa pokúsili oživiť M. Gorbačov a R. Regan o tridsať rokov neskôr. Naivný sovietsky líder snáď dodnes nepochopil, ako ho ťahali za nos od Ženevy cez Reykiavik až po Maltu, kde definitívne vyvesil bielu vlajku. Gorbačov obetoval za Nobelovu cenu najrozsiahlejšiu krajiny na svete, vojenskú superveľmoc a druhú najsilnejšiu ekonomiku.

Po šesťdesiatich šiestich rokoch Ženeva opäť privíta predstaviteľov dvoch veľmocí, ktoré majú silu a schopnosť zlikvidovať nielen jeden druhého, ale zrejme celú civilizáciu na planéte. Tentoraz požiadal o stretnutie americký prezident. Jeho ruský kolega priznal v interview pre americkú NBC, že ho Bidenova požiadavka neprekvapila. 46. prezident USA si pred zajtrajším stretnutím napína svaly. Chvastal sa pred americkými vojakmi na jednej z desiatok amerických základní v Európe, že ruskému prezidentovi chce „dať vedieť to, čo on chce aby vedel“. Nad týmto výrokom si lámali hlavu snáď len novinári. Vladimír Putin dal svojmu kolegovi jasne najavo, že hovoriť môžu o čomkoľvek, čo sa týka ich spoločných záujmov. Samozrejme, pri rešpektovaní rovnoprávnych vzťahov.

Biden nie je Regan a USA roku 2021 nie sú Amerikou osemdesiatych rokov 20. storočia. Podiel ekonomiky USA v celosvetovom meradle je dnes porovnateľný s potenciálom ekonomiky ZSSR pred štyrmi desaťročiami, približne 15% svetového HDP. Armáda USA je naďalej najväčšou, „rozlezenou“ doslova po celom svete. Jej nástrojom je vojenský blok NATO. Avšak skutočná sila a schopnosť tejto armády sa preceňuje, najmä Američanmi. Od konca druhej svetovej vojny USA viedlo kolo pol stovky lokálnych vojen, ale v žiadnej z nich sa neovenčili takým víťazstvom, ktoré by tieto predstavy potvrdzovalo. Odchod z Afganistanu je len jedným z radu dôkazov. Za americkou armádou ostávajú po svete nezmazateľné stopy: generačne zničené džungle Vietnamu, státisíce obetí v Iraku, krvavý teror na územiach niekdajších arabských kultúrnych a hospodárskych oáz, civilné obete v bývalej Juhoslávii. Ale aj nebývalý nárast obchodovania s tvrdými drogami, zbraňami, ľudskými orgánmi, ulúpeným kultúrnymi pamiatkami.

Čo môže ponúknuť J. Biden prezidentovi V. Putinovi, aby dosiahol ohlasovaný cieľ: dlhodobo „predvídateľné a stabilné“ vzťahy dvoch veľmocí, ktoré majú zodpovednosť pred celým svetom? Za posledných desať rokov urobila administratíva troch prezidentov všetko preto, aby sa vzájomné vzťahy temer vynulovali. Lýbia, Sýria, Ukrajina, Russiagate, odobraté vlastníctvo diplomatických misií, novinové aféry typu „novičok“…

Ruské porekadlo hovorí: vieme odkiaľ rastú nohy. Vzťahy medzi USA a Ruskom sa, podľa slov V. Putina, stali rukojemníkmi vnútornej politickej situácie v Spojených štátoch. Ak bude aj J. Biden pokračovať v tejto snahe, nový duch Ženevy sa vytratí už následujúci deň. Bidenov predchodca si nenechal ujsť príležitosť a „povzbudil“ kolegu slovami: „Nezaspi na stretnutí, Joe, a odovzdaj mu (Putinovi) moje najlepšie želania.“

Nič nenasvedčuje tomu, že sa v Ženeve zajtra udeje niečo, čo by v nás vzbudilo novú nádej. Opäť si prídu na svoje asi len novinári. Aj to samostatne, s každým prezidentom zvlášť. Americká strana sa obáva, že jej prezident bude vyzerať na spoločnej tlačovke pri Vladimírov Putinovi ako Trump pred tromi rokmi v Helsinkách. Neide predsa o obsah rozhovorov, ale o to, ako ich „predať“ novinárom.