Casus belli

Čím ďalej tým menej sa mi páči tento Svet. Zločincov pochovávajú v zlatej rakve. Čo, že bol recidivista, že mieril pištoľou do brucha tehotnej ženy. Policajti kľačia pred zločincami, práva menšín sa vytŕčajú pred prirodzenými právami väčšiny. Našimi vzormi sa stávajú gangstri, lúpežníci s bielymi goliermi a pobehlice z televíznej obrazovky. „Ešteže sa to deje ďaleko od nás!“ povieme si. A tu sa objaví správa:

Útok v škole vo Vrútkach si vyžiadal 2 mŕtvych a 5 zranených.

A za anonymnou obeťou sa ukáže človek, ktorého si poznal.

Jaro Budz bol o triedu nižšie na našom vrútockom gymnáziu. Taký drobec, chlapča. K tomu taký smiešny hlások a detský úsmev. Ako ináč sme ho mohli prezvať ako Ciáš. Bol som rád, že sa ku nám pridal, keď sme zakladali školský časopis Gaudeamus. Neskor k nemu pridali aj Igitur. I vďaka jemu nás prežil hádam i desaťročia. V roku 1987 mi napísali nasledovníci nášho časopisu, aby som sa podelil so zážitkami spred pätnástich rokoch. To sme už boli „veľkí“. Ja reportérom v Pravde, Jaro učiteľom na základnej škole. Asi na tej istej škole, kde dnes prišiel o život, keď sa postavil zbesilému útočníkovi s nožom. Bránil svoju školu, svojich žiakov!

Ťažko mi je chápať taký čin. Jedno viem ale isto. Jaro sa nebál postaviť na stranu dobra. Kto z nás by ho vedel dnes napodobniť?

Čím ďalej tým menej sa mi páči tento Svet. Svet bez Ciáša, bez jeho chlapčenského úsmevu a veselého hlasu.

Zbohom, Jaro! Zbohom Ciáš!